Volám sa Kristínka Hattalová. Svojim rodičom som sa narodila pred mnohými rokmi, ako dievčatko s diagnózou DMO. Pre dvoch zdravých ľudí to bol určite veľký šok, ale mama aj tato boli skvelí. Prijali  ma bez reptania, takú aká som sa im narodila. Zobrali ma do náručia s láskou a vedomím, že som dieťa, ktoré bude celý život potrebovať ich pomoc a všetky noci aj dni sa budú točiť len okolo mňa. Hoci sa museli zmieriť s tým, že z mojich úst nikdy nezaznejú ani tie dve zvonivé slová: „mama, tato,“ kráčali ďalej.

Viem, že sa moji rodičia odmietajú zmieriť s tým, že sa nepostavím sama na nohy. Dávno zabudli na hrdosť, roky obiehajú všetky inštitúcie, prosia dobrých ľudí o pomoc pre mňa. Áno, zohnať finančné prostriedky na moje cvičenia, ktoré mi pomáhajú robiť pokroky, nie je jednoduché. Často vidím mamu aj tatu ustaraných. Napriek všetkému nachádzajú v sebe silu a sú pre mňa barličkou, ktorá mi pomáha pri kontakte so svetom.

Tak veľmi im chcem spraviť radosť a jedného dňa sama vykročiť. Trpezlivo cvičím a usmievam sa, aby nevideli, ako ma cvičenie niekedy bolí. Vlastne mám úsmev na perách stále, lebo viem, že práve on je pre rodičov znakom mojej veľkej lásky za obetavosť, ktorú mi už roky prinášajú.