Kristínkin príbeh

Volám sa Kristínka Hattalová. Svojim rodičom som sa narodila pred mnohými rokmi, ako dievčatko s diagnózou DMO. Pre dvoch zdravých ľudí to bol určite veľký šok, ale mama aj tato boli skvelí. Prijali  ma bez reptania, takú aká som sa im narodila. Zobrali ma do náručia s láskou a vedomím, že som dieťa, ktoré bude celý život potrebovať ich pomoc a všetky noci aj dni sa budú točiť len okolo mňa. Hoci sa museli zmieriť s tým, že z mojich úst nikdy nezaznejú ani tie dve zvonivé slová: “mama, tato,” kráčali ďalej.

Viem, že sa moji rodičia odmietajú zmieriť s tým, že sa nepostavím sama na nohy. Dávno zabudli na hrdosť, roky obiehajú všetky inštitúcie, prosia dobrých ľudí o pomoc pre mňa. Áno, zohnať finančné prostriedky na moje cvičenia, ktoré mi pomáhajú robiť pokroky, nie je jednoduché. Často vidím mamu aj tatu ustaraných. Napriek všetkému nachádzajú v sebe silu a sú pre mňa barličkou, ktorá mi pomáha pri kontakte so svetom.

Tak veľmi im chcem spraviť radosť a jedného dňa sama vykročiť. Trpezlivo cvičím a usmievam sa, aby nevideli, ako ma cvičenie niekedy bolí. Vlastne mám úsmev na perách stále, lebo viem, že práve on je pre rodičov znakom mojej veľkej lásky za obetavosť, ktorú mi už roky prinášajú.

Kristínka Hattalová

Volám sa Adriana Hattalová a som mama úžasného dievčatka, ktorému sme s manželom dali meno Kristínka. Krátko po narodení nás zmrazila diagnóza, ktorá nasvedčovala trvalému postihnutiu. Ako matka sa ťažko zmierujem s tým, že ma ústa mojej dcérky nikdy neoslovia „mama,“ hoci ma jej žiarivý úsmev denne hreje na duši a oku bráni vypustiť slzu. Napriek všetkému viem čo cíti, rozprávam s ňou a učím sa rozumieť jej gestám, mimike. Zapájam ju do diania rodiny, pomáha mi piecť, aj umývať riad. Chodíme spolu nakupovať a ona si vyberá šaty, ideme spolu na zábavu.

Pre zdravých ľudí by to bol žalostný pohľad, ale nám to príde samozrejmé, keď si Kristínka pripravuje veci do školy, keď prejavuje radosť z bežných vecí, alebo keď sa gestami pýta a ja slovami odpovedám. Pýtate sa či mi rozumie, keď nevie povedať ani slovo? Rozumie, je nadmieru inteligentná, krásna a pre mňa navždy jediná a výnimočná dcérka.

Moje meno je Richard Hattala a mám to šťastie byť otcom Kristínky, ktorá navždy zmenila môj život. Niektorí muži očakávajú syna, mne to vážne bolo jedno, jediným mojim želaním bolo, nech je dieťatko zdravé. Nebolo.

Klamal by som sám seba, keby som napísal, že tá pravda mnou neotriasla. Bolesť a predstava čo bude ďalej, mi nedala spať. Zmierenie sa s tým, že budeme mať doma večné dieťa, neprišlo zo dňa na deň. Keď som sa ženil bolo mi jasné, že sa budem musieť postarať o rodinu. Toto bola ale iná a nikým nepredvídaná situácia. V prvom rade som pochopil, že mi život nedá návod ako ďalej. Zotrel som slzy žene, ktorú nadovšetko milujem a pustil sa bojovať s osudom.

Už roky som tým, ktorý zoberie na svoje plecia všetko to, čo manželka nestíha a nezvládne. Potreba materiálne zabezpečiť rodinu, kde je matka dcére dvadsaťštyri hodín rukami aj nohami, je samozrejmosťou. Ale zmieriť sa s tým, že dcérke nie je pomoci, som odmietal. Mne a verejnosti dostupnými prostriedkami bojujem dodnes. Chodím takpovediac od dverí k dverám, žiadam, prosím a duša mi krváca.

Na cvičenie pre zmenu stavu môjho chorého dievčatka mi často chýba iba zopár stovák… 

Som Zdenka Wenzlová Švábeková a som jednou zo spoluzakladateliek občianskeho združenia Roztavené putá. Osud Kristínky Hattalovej mi nie je ľahostajný, rovnako ani mojim priateľkám zo združenia a verím, že ani vám a pomôžeme statočným rodičom v boji s ťažkou chorobou ich dcérky. Stačí málo, ale keď nás bude veľa, dokážeme zázraky.

Nezabudnuteľný advent

Advent sa nám prehupol do svojej druhej polovice, zajtra zapálime na adventnom venci tretiu sviečku. Volá sa Priateľstvo. Tento pojem vnímame okolo seba v rôznych podobách. Vždy však znamená to isté. Aristoteles povedal: „Nič nie je v živote tak potrebné ako priateľstvo.“ Všetci po ňom túžime, po skutočnom priateľstve.  V poslednej dobe mám veľké šťastie byť účastníkom nádherných chvíľ, ktoré doslova chytajú za srdce. Dnes som mohol jednu takú chvíľu fotiť. Priznám sa vám, so slzami v očiach.

 

Kým vám prezradím o čo išlo, dovoľte mi predstaviť vám jednu mladú slečnu. Krásnu. Zoznámil som sa s ňou asi pred tromi mesiacmi. Virtuálne, písal som o nej na webovú stránku občianskeho združenia, ktoré založili tri skvelé baby. Baby, ktoré už v živote toho dosť dokázali. Pokojne by mohli sedieť doma pred televízorom s kávou v ruke a relaxovať. Ony nie. Rozhodli sa pomáhať iným. Názov združenia je rovnaký, aký nesie v svojom názve básnická zbierka jednej z nich, našej Zdenky Wenzlovej Švábekovej. Okrem nej sú v ňom Renátka Peková a Helenka Šalingová. Snáď ma nezmlátia, že som to prezradil. Ale vrátim sa k onej dievčine, ktorá sa v dnešný deň stala stredobodom mojej pozornosti.

 

Druhýkrát som ju stretol, teraz už v priamom prenose face to face, ako hovoria Maďari, čo vedia po anglicky, na krste Zdenkinej knihy NAPOSLEDY PLAČEM. Sedela vo svojom kresle na kolieskach a krásne sa usmievala. Z jej tváre sa zračila obrovská radosť zo života a chuť biť sa so svojimi problémami. Prečo? Každý z nás nesie svoj kríž. Vraj taký, aký uvládze. Kristínka, lebo tak sa táto dnes už dospelá slečna volá, vládze viac než hocikto iný, jej kríž je nesmierne ťažký, no ona ho nesie s gráciou človeka, ktorý sa nikdy nevzdáva.

Keď ma Zdenka poprosila, či by som ju dnes dopoludnia nesprevádzal na stretnutie s Kristínkou Hattalovou, neváhal som ani sekundu. Odložil som všetko, čo som mal rozrobené, bokom a tešil som sa. Keby ste videli to, čo ja, slzili by ste rovnako. Stretnutie dvoch žien. Obe ťažko skúšané osudom. Priateľky. Ich objatie uprostred parkoviska pred Ikeou stálo za to. Z Kristínkiných úst vychádzali nezrozumiteľné zvuky, no na počudovanie ja som im rozumel. Kričala radosťou, že vidí svoju skvelú priateľku. A Zdenka? Videl som ju už neraz niekomu darovať svoje objatie plné lásky. Objatie, ktoré dokáže zázraky. Toto bolo iné, čarovné, ako čas blížiacich sa Vianoc. Musel som sa otočiť, aby nevideli, že aj taký chlap ako ja, pri tomto pohľade úplne zmäkne. Až tak, že sa mu v očiach objavia slzy.

 

 

Kristínka Hattalová, od dnes sa považujem za Tvojho priateľa. Predpokladám, že nebudem jediný, že sa ku mne pridajú ďalší a budeme Ti pomáhať. Adriana Hattalová, Richard Hattala, ste vzácni ľudia. Staráte sa o svoju dcérku ako o najvzácnejší poklad sveta. Tohoročný tretí advent si budem pamätať navždy. Zdenka, ďakujem.

Julien Dan